História:

Bernský salašnícky pes je zo štyroch variant horských psov, ktoré pred 2 000 rokmi prinesli do Švajčiarska rímsky vojaci. Za jeho predkom môžeme považovať pôvodných ázijských molosov. Bernský tkáči ho používali ako ťažného psa. V 19. storočí im nosil baly látok, alebo sedliakom hrudy syra z horských samôt na trhy. Tiež ich do vozíkov zapriahali mliekári či mäsiari.

Bernský salašnícky pes koncom 19. storočia takmer vymizol. Niekoľko jedincov objavil v oblasti Bernu Franz Schertenlieb, zaoberajúci sa šľachtením švajčiarskych salašníckych psov. Tento chovateľ získal veľmi ušľachtilého psa v roku 1892 z oblasti Durrbach, južne od Bernu. Z tejto oblasti boli zapísaný prvý psy do plemennej knihy (Princ, Ringgi, Phylax a sučka Belinne). V tomto čase plemeno spropagoval najmä skúsený chovateľ a výstavný rozhodca Fritz Probst.

V roku 1907 profesor Albert Heim publikoval rozsiahlu štúdiu o durbašských trojfarebných psoch. V tom istom roku bol založený  klub chovateľov "Durrbach-Klub" a vytvorený prvý moderný štandard. Tento dynamický klub usporiadal v roku 1910 výstavu, na ktorej profesor Heim posúdil 107 psov. Po výstave bol štandard upravený podľa najlepších jedincov. Vzhľadom na to, že trojfarené psy sa nechovali len v okolí dedniny Durrbach, v roku 1912 pes dostal pomenovanie Bernský salašnícky pes. Nakloľko pes sa dalej zušľachtoval, posledné úpravy štandardu boli v roku 1951 a v roku 1993.

Jeho popularita rýchlo vstúpla nie len v Európe, ale aj v Severnej Amerike. V 30. rokoch 20. storočia veľa chovateľov šľachtilo toto plemeno pre väčší vzrast a lepšiu schopnosť strážiť. To však zanechalo stopy v istej nevyrovnanosti, ktorá sa prejavuje tlmenou agresivitou. Aj šľachtenie z malého genetického základu spôsobilo určité problémy, predovšetkým deformácie ramien. Bernský salašnícky pes je pracovné plemeno, trénované na pasenie stád, domácich zvierat a ťahanie vozíkov

Charakteristika:

Samostatnú sekciu "Švajčiarske salašnícke psy" (II.sk FCI) tvoria 4 príbuzdné plemená: bernský salašnícky pes, veľký švajčiarsky salašnícky pes, appenzellský salašnícky pes a entlebušský salašnícky pes. Pre všetky je charakteristické trojfarebné sfarbenie srsti, kde základ tvorí čiarna farba s hnedým pálením na tvári, nad očami, na hrdle, na hrudi i na končatinách a bielymi znakmi na hlave, hrudi a koncoch labiek, príp. na konci chvosta.

Bernský salašnícky pes je najznámejším a najrozšírenejším plemenom zo skupiny švajčiarskych salašníckych psov. Bernský salašnícky pes zostal veľmi všestrnným. Je výborným naháňačom hovädzieho dobytka, v stredných polohách sa skvelo vyrovnáva s klimatickými podmienkami (niekedy veľmi tažkými). Dnes sa už nepoužíva ako ťažné zviera. Túto úlohu však plnil celé desaťročia s chuťou a zápaom. Všetky tieto úlohy vyžadujú, aby bol pes dobre cvičiteľný. Výcvik musí byť dôsledný, nie však brutálny. Bernský salašnícky pes je čím ďalej cenený ako domáci pes, lebo je dobrý strážca, veľe nešteká, nechá sa viesť aj ďeťmi a je nádherný. Až na ranný vek nepotrebuje nijak zvlášť veľa pohybu.

Povaha: