Československý vlčiak

História:

Československý ovčiak je plemeno pomerne mladé, vzniklo len v minulom storočí, presnejšie v 60-tych rokoch. Iniciátor šľachtenia bol Ing. Karel Hartl. Jeho cieľom bolo vyšľachtiť psa, ktorý by vyhovoval náročným podmienkam v pohraničnej službe. Zároveň chcel sledovať vplyv kríženia na plodnosť potomstva a dedičnosť povahových vlastností. Vypracoval teda projekt šľachtenia.

Projekt sa začal realizovať v roku 1957, keď vlčicu Britlu nakryl nemecký ovčiak Cézar. Podaril sa jeden pes a štyry sučky. Z tejto línie pchádza 66 psov a 40 sučiek. Potom nasledovala druhá a tretia línia.

Zistilo sa, že krížence mali rovnakú plodnosť, ale viaceré sučky sa hárali iba raz za rok ako vlk. Hneď prvé krížence dostali výcvik a nasadili sa do služby ako stopovacie a hliadkovacie psy. Tieto jedince mali oproti čistokrvným nemeckým ovčiakom citlivejšie zmysly, boli vytrvalejšie, potrebovali menej času na regeneráciu po veľkej zátaži a boli dostatočne ovládateľné. Napriek tomu v roku 1968, po personálnych zmenách vo vedení pohraničnej kynológie, bolo šľachtenie pozastavené. Dôvodom bola prílišná fixácia psa na jedného pána. Vďaka pár jedincom bolo ale nové plemeno zachované. V roku 1974 bol do chovu na osvieženie krvi opäť začlenený vlk. Celkom sa na vývoji plemena zúžastnilo päť vlkov (3 vlčice, 2 vlky). Štandard bol navrhnutý v roku 1966. V roku 1982 v Brne vznikol Klub chovateľov československého vlčiaka, hneď na to v Bratislave a v Prahe. V roku 1999 bolo plemeno Československý vlčiak uznané FCI.Patronát nad ním získalo Slovensko. 

Charakteristika:

Československý vlčiak je veľmi inteligentné plemeno s neuveriteľným čuchom. Často krát je porovnávaný s Saarloosovým vlčiakom, ktorý je tiež krížencom vlka a nemeckého ovčiaka. Nášmu vlčiakovi v porovnaní so saarloosovým bolo vytýkané, že je plachý, neovládateľný a nevyspytateľný. Od začiatku šľachtenia československého vlčiaka boli do chovu zaradzované len jednice cvičiteľné a dobre ovládateľné. Veď mali slúžiť armáde, preto ich ovládateľnosť bola veľmi dôležitá a výhrady k plemenu nie sú celkom na mieste.
Keďže má československý vlčiak v krvách vlčiu krv, musí mať presne vymedzené miesto v hierarchii rodiny. Členovia svorky sa mu musia denne venovať, aby sa cítil byť členom diania vo svorke. Určite by nemal bývať v koterci. Niekedy, keď so svojím pánom nie je nejaký čas, zvykne vydávať vlčie zavíjanie. Československý vlčiak sa nechová len u nás. Kvalitné kluby sú v Taliansku, či Poľsku.
 

Povaha:

Československý vlčiak je pri správnom vedení poslušný, k známim ľudom a iným psom priaeľský, pánovi oddaný a k rodine veľmi prítulný, lebo po vlkovi zdedil silný svorkový pud. Správne vedený pes je svojmu pánvi neotrasiteľne verný, zmenu majiteľa znáša ťažko. Toto plemeno neprejavuje bezdôvodne agresivitu. V prípade ohrozenia pána vie reagovať s veľkou razanciou a rýchlosťou.